Niekedy má človek dobrý úmysel a zdá sa, že to stačí. Často sa stáva, že sa nad rôznymi vecami pohoršujeme, zamýšľame, chceli by sme to zmeniť, ale nič pre to nespravíme. Skrátka, činy chýbajú.
Téma digitálnej závislosti je v súčasnej dobe veľmi aktuálna. Postupne začíname vnímať digitálnu realitu u nás doma a čoraz zreteľnejšie vznikajúcu závislosť od nej. Nie je žiadna výnimka, že už malé deti majú k dispozícii tablet alebo mobil. Sú pri digitálnej hre zvyknuté na neustále stimuly a odmeny. Všetko prebieha rýchlo. Zo dňa na deň sa stáva superhrdinom a za každý zvládnutý level získava odmeny. V živote to však funguje inak. Našou snahou by malo byť, aby deti získali reálny pohľad na život, v ktorom aj prehra je súčasťou života a dá sa z nej poučiť.
Na jednej strane, digitálne technológie uľahčujú komunikáciu, rozširujú vedomosti, spájajú ľudí. Na druhej strane, potajomky mrhajú našim časom, rozbíjajú skutočný ľudský kontakt, manipulujú naše mysle a spôsobujú závislosť. Na ľudský organizmus majú podobný účinok ako kokaín – aktivujú mozgové centra potešenia, vyplavujú obrovské dávky dopamínu a spôsobujú závislosť. Na chvíľu odložiť mobil môže vyvolať pocit samoty, beznádeje, strachu, prázdnoty, nudy…
Sami si uvedomme, koľkokrát za deň sa dotýkame svojho mobilu. Uisťujeme sa, či ho máme pri sebe. Tá panika, keď ho hneď nevidíme a naopak pocit úľavy a šťastia, keď zistíme, že je pri nás. Často sa mobil a prostredníctvom neho sociálne siete stávajú náhradou medziľudských vzťahov. Vďaka internetu dokážeme behom minúty zistiť, čo hrajú v kine, kedy je ktorý úrad otvorený, aká je adresa dobrej reštaurácie, skrátka, šetrí nám kopec času. Tento čas však na druhej strane minieme na prezretie si Facebooku alebo Instagramu.
Podľa štatistiky strávia deti pri digitálnych technológiách v priemere 5,5 hodiny denne. Predstavme si, kam by sa naše deti mohli dostať, keby tento čas trávili zmysluplne, napríklad hrou na klavíri. Po skončení puberty by mohli hrať v symfonickom orchestri.
Naše deti sa narodili sa do digitálnej doby plnej materializmu, ktorý tak intenzívne ponúkajú reklamné bannery mamutích firiem. Odolajú, alebo podľahnú? Odpoveď máme vo svojich rukách my. Zvážme, koľko času je pre naše deti dávka, ktorá ešte neškodí, a koľko už je priveľa. Zvážme aj obsah, ktorý dieťaťu dovolíme pozerať. Virtuálna realita nie je skutočný život. Deti do 6 rokov nedokážu ešte správne vyhodnocovať, čo je pravda a čo výmysel, čo je dobré a čo zlé. Nasávajú všetko bez rozdielu. Dieťa do šiesteho roku života sa učí hlavne hmatom, cez objavovanie reality. Ak už má dieťa niečo pozerať, je dobré, aby sme boli pri ňom a vysvetlením mu pomohli pochopiť a spracovať, čo videlo.
Ak budú mať deti dostatok aktivít, budú behať, športovať, hrať sa s kamarátmi, čítať knihy alebo chodiť na výlety s rodičmi, veľa času na sedenie pred počítačom, televízorom alebo hraním sa na mobile im už neostane. Ak vyskúšajú pestrú ponuku aktivít, dostanú šancu nájsť si svoju vlastnú cestu. Niečo, čo ich nadchne, do čoho sa vložia.
Skúsme teda len nepolemizovať o tom, ako naše deti digitálna doba negatívne ovplyvňuje. Je to na nás rodičoch, aby sme deťom ukázali tu správnu cestu, ako tieto dva svety od seba oddeliť a neskôr využiť vo svoj prospech.
